pondelok 23. apríla 2018

Malý muž

Pojinko odporúča:




Malý muž - Erich Kästner


Pojinko Vám pekne postupne prinesie všetkých Kästnerov :) tak ako aj Spolok slovenských spisovateľov pekne postupne vydal všetky autorove knihy, a to aj tie, ktoré u nás dosiaľ neboli známe, a teda vychádzajú v slovenčine prvý raz. Napríklad táto! Záslužný počin a šľachetný skutok! Až tak? Nepreháňam trošku? Ani trošku!
Keď prečítate nejakú autorovu knižku, potvrdíte moje slová. A ak ste už podaktoré čítali, určite ste mi už stihli dať za pravdu. Čo dielo, to skvost. A v tomto:

sa skamarátime a budeme rásť s Maximkom, no vlastne príliš neporastieme, tak by som mal radšej povedať, že dospievať? No... ani to nie je správne, lebo Maximko je ešte iba chlapec, ktorý si v sebe uchováva kus toho poriadne huncúta. Hoci je veľmi, veľmi maličký. A či Vy ste už vzrastom veličizní alebo pranepatrní ako on, podľa jeho vzoru; tiež si v sebe zachovajte velikánsky kusisko huncútstva. Nech s Vami nie je nuda. Pretože s naším miniatúrnym chlapcom sa nudiť nebudete. Veru nie. Porastiete a dospejete. Ale skôr tak vnútorne...

Sformulujem to teda celé ešte raz a takto: budeme pozorne sledovať veľké osudy drobného muža.
Ale čože muža! Maximko je naozaj ešte len chalan. Hoci všetci dobre vieme, že muža mužom nerobia roky. Ba ani veľkosť! Je jedno či máte dva metre päťdesiat, alebo iba päť centimetrov. Tak, tak. Maximko Kremienok, chcel som povedať, že Max, veď chalani nemajú radi také zdrobneliny, ale no, nuž... Max je naozaj maličký, takže predsa len ostaneme pri tom Maximkovi, spáva v krabičke od zápaliek a kúpe sa v škatuľke od mydla, číta mikro knižky a vystupuje v cirkuse. To je jeho angažmá. No keďže nechce svoju kariéru postaviť len na svojej veľkosti, vlastne malosti, pomáha pri vystúpeniach svojmu skvelému priateľovi, ktorý je zároveň skvelým kúzelníkom. Je to jedinečné duo. A čitateľ si pri opise Maximkovho života a rôznych autorových, prepáčte, Maximkových výmyslov užije nemálo bujarej zábavy, presne podľa nášho gusta, až do chvíle, kedy malého muža neunesú! Potom prichádza na rad i napätie. Vtipom ani napätím spisovateľ nikdy nešetril, rozdával ich priehršťami a nebol skúpy ani na skvelé nápady. Ja osobne veľmi oceňujem pekné rozvité vety, rôzne slovné hračky, kultivovaný jazyk a množstvo výrazov, ktorými autor nešetrí svojho čitateľa. Nemazná sa s ním v takom zmysle, že by mu všetko "predžul", len nech prepánapojinka nebodaj nezapojí mozgové závity. Až príliš veľa detských kníh je v súčasnosti, ako to len povedať - jednoduchých? No dobre, prihlúplych, poviem to rovno. V tom lepšom prípade sa pri nich aspoň dosýta nasmejete, ale sú prázdne, za päť minút na zabudnete, nič Vám nedajú. To Kästner... ten nepoužíva humor samoúčelný.
Takže nielenže bude detského čitateľa (a nie iba toho) baviť, ale nenásilne ho aj vzdeláva a ten si s pocitom úplnosti a úplnej spokojnosti, po tom, čo zavrie knižku, uvedomí, alebo možno ani neuvedomí (ale to nie je potrebné, lebo to bude v ňom a bude to prežívať), že je obohatený o nefalšovaný ľudský rozmer a morálno-etické posolstvo. Učiť, ale tak umelo nepoúčať, to je veľmi ťažké a je v tom kusisko majstrovstva. Kästner bol akýmsi učiteľom života... Mimoriadne dobrým, zábavným, chápavým a teda obľúbeným učiteľom. Že nemôžu byť učitelia najlepšími kamarátmi detí? Ha! Tak to poznáte iba tie staré despotické a k uzúfaniu nudné "učky". 

Vážme si ho a tešme sa z jeho kníh. Dajú sa považovať za kultúrne dedičstvo ľudstva.


P.S. ohromne sa mi páči, že živou súčasťou príbehu sú listy, telegramy, texty reklám, novinové úryvky a pod. a to všetko graficky veľmi pekne spracované. Výborný nápad, ktorý zaujímavú knižku ešte ozvláštňuje.

P.P.S. ja osobne oceňujem, že nijako text knižky vydavatelia nemenili a neaktualizovali. Čoraz častejšie sa stáva normou, že sa staršie knihy modernizujú. A nie vždy, ak vôbec niekedy, je to dobre. Chápem, že vydavateľ sa chce dieťaťu prihovárať súčasným jazykom, chce, aby ich aj dávnejší knižný titul oslovil a v konečnom dôsledku, aby sa to aj dobre predávalo, ale ja osobne si myslím, že sa to dá vyriešiť slovníčkom cudzích či zastaralých výrazov na konci knihy, alebo vysvetlivkami pod čiarou - presne tak, ako v tejto knihe, že netreba deti podceňovať a všetko im "učesať", teda zjednodušovať, dokonca ani taký gramofón nemusíme nahrádzať cd prehrávačom či klasický staromódny telefón s číselníkom zameniť za mobil, aby sa to priblížilo, aby sa to za každú cenu páčilo, páčiť sa bude aj tak, ak je to dobre napísané, a to mi verte; ak to vhodne podáte aj doby minulé dokážu dieťaťu učarovať.  


info:
ilustrácie: Horst Lemke (bravúrne zhotovené veselé čiernobiele ilustrácie, ktoré zaručene vykúzlia úsmev)
vydal: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017
počet strán: 227
trošičku tučnejší formát :), pevná väzba
ideálny čitateľský vek: 9/10 rokov
pre chlapcov aj dievčatá

utorok 17. apríla 2018

Zašušťanie v tráve

Pojinko upozorňuje na knižku:




Zašušťanie v tráve - Robin Hawdon


Pojinko opäť drží v rukách knihu, ktorá Vás zaujme. Aspoň v to dúfa, Pojinka zaujala! A čo je ešte dôležitejšie, páčila sa mu. Je to opäť jedna z tých kníh, ktoré si môže prečítať celá rodina. Teda vekovo, aspoň smerom nahor, je to neobmedzené. Nuž, ale keďže sa nejedná o roztomilú rozprávočku o mravčekoch, ale o pravoverný dobrodružný príbeh, ktorý sa s útlocitným čitateľom nemazná, predsa len - vy najmladší, dajte knižke ešte čas! Podobne ako v prípade Ďalekej cesty za domovom. Nie je určite náhoda, že tieto dve knihy vychádzajú v rovnakom čase. Tak ako nie je náhoda, že Pojinko o nich píše krátko po sebe :) 
Lebo hoci tieto dve knihy nie sú rovnaké, sú veľmi podobné. V oboch vystupujú zvieratá, no dobre, v tejto je v hlavnej úlohe hmyz - nebojte, nič protivné a odporné, vstúpime do fascinujúceho sveta mravcov, ako som už naznačil, no či už zajace alebo mravce, aj jedni aj druhí sú obdarení ľudskými vlastnosťami a nadaní ľudským rozumom, no pritom si zachovávajú svoje neľudské zvláštnosti. V oboch knihách sa tiež veľa dozviete o živote našich hrdinov, takže klobúk dolu pred autormi, ktorí boli skvelými pozorovateľmi a vedeli to čitateľovi tak zaujímavo podať. Iste si ale museli aj veľa vecí naštudovať. V jednom aj druhom príbehu máme partiu, či družinu hrdinov, ak chcete, ktorý bojujú o svoj život i o záchranu celého svojho spoločenstva, pričom čelia nejednému nepriateľovi, a či už je to vták, pavúk alebo kolónia dobyvačných a otrokárskych mravcov, budú musieť preukázať nielen odvahu, ale aj dôvtip. Obe knižky tak majú svojou výstavbou blízko k epickým hrdinským fantasy príbehom.

Ďaleká cesta za domovom je jednoznačne známejšia a bola prvá, autor Zašušťania v tráve sa naozaj silne inšpiroval, pravdepodobne by jeho kniha, nebyť slávneho zajačieho predchodcu, ani nevznikla, no spisovateľ sa nepriblížil sa k tomu, čo sa označuje ako vykrádanie, dokázal byť svoj. A dejovou kompozíciou, rozprávačstvom i myšlienkovým odkazom sa bez hanby môže postaviť vedľa svojho predka.
Či si už chcete prečítať napínavý príbeh alebo hľadáte v knihe aj jemnejšie alegorické vrstvy, prípadne obe, nebudete sklamaní. Červík Pojinko si vďačne pochutil na obidvoch knižkách :)

Hoci čiernobiele a nijako veľmi výrazné ilustrácie sa nedajú porovnávať s tými, ktorými disponuje Ďaleká cesta za domovom, tak knižka má skvelý dizajn a grafickú úpravu, pri čítaní budete mať napríklad naozaj pocit, že ležíte niekde v tráve a nebodaj ste si sadli do mraveniska :D mravčeky totiž doslova lezú po stránkach knihy :D

P.S. Hoci sú pre červíka mravce nebezpečné, Pojinko je na mravcov predsa len priveľký, aby sa ich bál. A teraz má túžbu vlastniť formikárium :) Viete, čo to je? No predsa mravčia farma! Taký priesvitný domček, kde môžete chovať a pozorovať celú mravčiu kolóniu! Ako si lezú chodbičkami a starajú sa o svoje larvičky, napríklad :) Škoda len, že u nás sa to nedá zohnať, takže ak máte rovnakú túžbu ako ja, budete si ju musieť vyrobiť. Vždy však dbajte na svojich zverencov, aby mali dostatok všetkého, a aby netrpeli!


info:
ilustrácie: Rostislav Pospíšil (čiernobiele ilustrácie)
vydal: XYZ (Albatros), 2017
počet strán: 304
trošku väčší formát, pevná väzba
ideálny vek je 10+, najlepšie ale okolo 12, trinásť rokov, dospeláci sú vítaní :)
pre chlapcov aj dievčatá

nedeľa 8. apríla 2018

Kroniky Prydainie: Kniha troch

Pojinko odporúča:






Kroniky Prydainie: Kniha troch - Lloyd Alexander


Jestvuje veľmi veľa kníh, ktoré sú v krajine svojho vzniku, prípadne aj inde vo svete čitateľmi milované a tešia sa skvelej povesti, no zas v iných krajinách sú prakticky neznáme... pre slovenského knihomoľa je veru nejedna knižná perla dobre skrytá. Toto je napríklad osud výbornej a už klasickej fantasy pentalógie zo šesťdesiatych rokov Kroniky Prydainu (Prydainie). Tá je na Západe skoro rovnako obľúbená ako trebárs také Letopisy Narnie, a je len o niečo menej známa. Ak máte radi fantasy klasického typu, to správne dobrodružstvo pre staršie deti a mládež, a je pritom úplne jedno koľko letokruhov už brázdi Vaše čelá :), je to priam povinnosť, doslova povinné čítanie. Nielenže nebudete sklamaný, Vy budete nadšení!
Autor sa silne inšpiruje Tolkienom či Lewisom, ale dokáže inšpiráciu pretaviť v niečo vlastné, svojské a jednoducho Svoje. Navyše, čím ďalej príbeh pokračuje, tak ako sa odvíja dej, tak je i každá knižka snáď zaujímavejšia a originálnejšia než tá predošlá a kvalita stúpa. To je pri knižných sériách niečo pomerne zriedkavé, veď Pojinko bol často svedkom toho, ako pri daktorých ságach išla kvalita postupne dolu. A niekedy aj pomerne rýchlo, ako keby sa doslova dolu svahom kotúľala :)

Bohužiaľ však u nás kedysi vyšiel len prvý diel tejto pentalógie (bežne je ale dostupný v knižniciach, možno naň naďabíte aj v bazároch a antikvariátoch), a hoci bol v peknej úprave a tešil sa z dobrého prekladu, vydavateľstvo potom nepokračovalo vo svojom pláne a čitatelia sa museli obrátiť na skvelé české vydanie. Ach, to je ďalší osud nejedného fantazijného cyklu, ktorý načne slovenský čitateľ. Päť krátkych románov a jedna dodatočná zbierka poviedok, ktorá osvetľuje osudy hrdinov ríše Prydain a jednotlivé prelomové kapitoly z histórie tejto fantastickej krajiny, boli v Čechách vydané v dvoch zväzkoch.


tu sú názvy jednotlivých dielov:

1. Kniha troch (prvý diel je najviac dobrodružný aj najviac rozprávkový zo všetkých)
2. Čierny kotol (druhý diel je pochmúrnejší, temnejší, a miestami je tam naozaj skvelá akcia)
3. Hrad Llyr (v treťom dieli je viac romantiky, ale takej veľmi čistej, jemnej, neubúda však ani dobrodružstvo)
4. Taran pútnik (v štvrtom dieli je spolu s napínavým putovaním čitateľovi podané nejedno životné múdro a pravda)
5. Kráľ kráľov (záverečný diel je epický a osudový)
+
6. Najdúch a iné príbehy z Prydainu (poviedky majú charakter milých rozprávok či povestí a dejovo predchádzajú pätici románov)


Tak čo? Už som Vás dostatočne ponapínal a ponaťahoval a horíte už zvedavosťou s palčivou otázkou na jazyku - tak o čom sú tie knižky?
Dobre, nebudem Vás ďalej trápiť:

Chlapec - mladíček menom Taran, ktorý vyrastá na malej usadlosti, sníva o tom, že jedného dňa bude slávnym hrdinom, ale namiesto toho, keď sa ako pastierik prasiat nevenuje svojim povinnostiam, čakajú ho zas len iné povinnosti. Na farme je vždy dosť práce. Ostáva mu teda čas tak akurát na to, aby mohol naďalej snívať. Ale slávne a cenené biele prasiatko, o ktoré sa stará, a ktoré je využívané na veštecké účely (dávne národy mali vo zvyku veštiť pomocou zvierat, napríklad aj tak, že rozhodili po zemi určité predmety, a v poradí akom ich zviera prekročilo to znamenalo istú predpoveď) začne byť veľmi nepokojné a ujde. Taran sa ho vydáva hľadať. Zatiaľ sa Prydainom šíria znepokojivé zvesti... vraj povstal temný kráľ Arawn a jeho hrozivý vojenský náčelník, ktorý nosí masku jelenej lebky s parohami, zhromažďuje obrovské vojsko!
To ešte Taran netuší, že sa započne jedno z najväčších dobrodružstiev celého Prydainu, v ktorom bude vystupovať on - pastier svíň. Ale než sa skončí jeho dlhá púť, ktorá bude trvať niekoľko rokov, možno sa stane naozaj hrdinom, o ktorom sa raz budú spievať piesne...

Kroniky Prydainu majú hneď niekoľko skvelých a silných stránok, pre ktoré ich mám tak rád. Je to pútavo vykreslený dej, ktorý je vyvážený peknými opismi, ktoré nikdy nie sú tak dlhé, aby utlmili pozornosť. Ale nie je to len pútavý a estetický autorov jazyk, ale i jemný a veľmi nákazlivý humor, ktorý rád používa, čo Vás zaujme. Knihy tiež obsahujú veľmi hodnotné a obohacujúce morálne posolstvo.
To ma napokon na tejto ságe, ale i na ďalších dielach klasickej fantasy upútalo azda najväčšmi: ten hrdinov prerod, alebo ak chcete, prerod obyčajného človeka v hrdinu. Aby si vzápätí hrdina uvedomil, že je len obyčajným človekom...
Je to premena chlapca v muža, prostého človiečika v človeka ušľachtilého a múdreho, človeka, ktorý si neuvedomuje svoje nedostatky v niekoho, kto sa pokúša kultivovať svoju osobnosť a zlepšovať sa. Toto všetko musí podstúpiť Taran.
Je to i príbeh o dospievaní, o hľadaní si miesta vo svete a najmä hľadaní samého seba. Na pozadí fantastických dobrodružstiev sa odvíja príbeh, ktorý má v sebe hlbšie roviny.

info:
vydal: Mladé letá, 2003 / Albatros, 2004, 2005 (české vydanie)
počet strán: 172
klasický formát, pevná väzba
ideálny čitaeľský vek: 11 +
pre chlapcov, ale jednoznačne zaujme i dobrodružnejšie dievčatá


pondelok 2. apríla 2018

Ďaleká cesta za domovom

Pojinkova téma:

Zajačie dobrodružstvo








Ďaleká cesta za domovom - Richard Adams


Symbolom šibačiek je kuriatko a... samozrejme,  zajac! Dnes si predstavíme teda knižku, kde sú zajace hlavnými hrdinami. Je to kniha, ktorá je vo svete veľmi slávna, a napriek tomu, v našej krajine o nej prakticky nikto nepočul, nieto, že by ju ešte čítal. Takýchto literárnych restov máme oveľa, oveľa viac, poďme si teda teraz dobehnúť, čo máme zameškané.
Na začiatok ale ešte jedno upozornenie, ak chcete milené pufňaté zajinky a rozkošnú rozprávkovú knižku, ste tentokrát na zlej adrese. Totálne ste zablúdili. V tom prípade sú vhodnejšie napríklad knižky Beatrix Potterovej o Zajačikovi Petríkovi, Pojinko už o tom písal (mimochodom, ďalšia knižná legenda, ktorá je u nás prakticky neznáma!) TU. A pred pár dňami vyšla aj iná verzia z konkurenčného vydavateľstva, takže je z čoho vyberať. Ale teraz sa zamerajme na túto knihu. Na tento úžasný príbeh!

Dalo by sa to chápať ako alegória, paralela, inotaj, podobenstvo, bájka, personifikácia, antropomorfizácia, atď, apod. alebo aj bla, bla, bla... Poviem to zrozumiteľnou rečou a tak, aby Vás to zaujalo a nie odradilo! Lebo príbeh je naozaj skvelo napísaný a dej je veľmi, veľmi pútavý.
Ide o dobrodružný príbeh, korý je možné dokonca chápať tak trochu ako fantasy, veď je tam neodmysliteľný prvok putovania a hrdinstva, kde vystupujú zajace, ktoré myslia a konajú podobne ako ľudia. Okrem toho, že dielo má naozaj nemalú literárnu hodnotu a skrýva v sebe, vlastne pomerne otvorene proklamuje, nejednu životnú pravdu a múdrosť a v zajacoch sa zhliadneme, či už vykreslený v pekných farbách, či naopak zas aj nepríliš lichotivo zobrazení, vždy však pravdivo, my sami, tak každého očarí strhujúce a napínavé dobrodružstvo. Ako hovorím, je to i dobrodružný príbeh o hľadaní si nového miesta pod slnkom, kde je možné žiť spokojne a šťastne, svojho domova, a miestami je to aj príbeh dosť drsný, s nikým sa nemazná, takže knihu odporúčam až starším deťom / mládeži. A samozrejme, aj dospelému.

Občas sú tam dlhšie opisy, ale zase sa dozviete nejednu zaujímavosť zo života zajacov, a to aj také, o ktorých ste nemali ani tušenia a určite si tieto stvorenia obľúbite! Ak ich už náhodou neľúbite :)

kniha má prekrásne ilustrácie - ukážka:








info:
ilustrácie: Aldo Galli (krásne kresby - maľby)
vydal: Slovart, 2017
počet strán: 500
trošku väčší formát, pevná väzba s prebalom
ideálny vek je 10+, najlepšie okolo 12, trinásť rokov, dospeláci sú vítaní :)
pre chlapcov aj dievčatá



pondelok 19. marca 2018

35. máj alebo Konrád cvála do Oceánie

Pojinko odporúča:




35. máj alebo Konrád cvála do Oceánie - Erich Kästner


Tak sa zdá, že pekne postupne nám tu povydávajú celého Kästnera! Táto knižka sa v slovenskom preklade objavuje vôbec prvý raz! A aká je, okrem toho, že tradične výborná, ako sa dá od Kästnera čakať?
Je tu vážnosť i humor, ale v opačnom pomere, než sme zvyknutí z jeho ostatných a známejších kníh. Teda veľa, veľa, veľa humoru, od úplného začiatku až po samotný koniec, dalo by sa povedať, že je to humoristický román pre deti, a len sem-tam, zato však s mimoriadnou účinnosťou tu sú porozsievané podnetné témy volajúce po tom, aby ste sa nad nimi zamysleli.
Ale hlavne, príbeh je od začiatku do konca fantastický, priam až absurdný. Je tak úplne odlišným od ostatných, realistických príbehov pre deti, ktorými sa autor preslávil. Ale môžem konštatovať, že i tento druh príbehov zvláda spisovateľ s bravúrou sebe vlastnou. 
A o čom to je konkrétne? Nuž, ak si pamätáte na snovú pasáž z Emila a detektívov, tak budete v obraze. V podstate sa jedná o literatúru nonsensu nie nepodobnú napríklad takej Alici v krajine zázrakov. Iste, máme tu chlapca a aj dej je celkom iný a nápady nové, ale je to dobrodružstvo na podobný spôsob. Dobrodružstvo, do ktoré sa vstupuje cez čarovnú skriňu, nepripomína vám to niečo? Veru, možno sa pán Lewis inšpiroval...

A k príbehu samotnému:
Školák Konrád trávi deň u svojho obľúbeného pojašeného strýka, ale nemá dobrú náladu, pretože má napísať sloh o Oceánii. To preto, aby si potrénoval predstavivosť, ktorú vraj nemá bohvieakú. Tak sa teda tej úlohy zhostí. Spolu so svojím strýkom a cirkusovým koňom, ktorý vie jazdiť na kolieskových korčuliach sa vydávajú na opačný koniec sveta. Navštívia krajinu lenivcov, olympiádu plnú osobností minulosti - pozor na Napoleona a Cézara!, prevýchovný tábor pre zlých rodičov či veľkomesto budúcnosti. A ešte oveľa viac! Až kým konečne nedorazia do vytúženého cieľa. Ale beda, je už sedem hodín a doma musia byť ešte pred večerou!!!

Táto knižka je presne rovnako bláznivá ako jej názov. Veru, takéto niečo je možné zažiť len vo štvrtok na 35. mája!


info:
ilustrácie: Horst Lemke (dokonalé, milé a vtipné čiernobiele ilustrácie, ktoré sú pôvodné)
vydal: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016
počet strán: 142
trošičku širší formát, ako je zvykom u Kästnerových knižiek, pevná väzba
vek: 9+
väčšmi pre chlapcov, ale iste zaujme aj dievčatá

pondelok 12. marca 2018

Dávidkov denník

Pojinko upozorňuje na knižku:






Dávidkov denník - Dávid Rubinovicz


Síce Pojinko túto knižku priamo neodporúča každému dieťaťu, lebo nie je to nič pre slabé nátury (pritom v knižke nie je nič drastické, ale je to tak veľmi, veľmi smutné svedectvo o hroznej dobe, že z toho až srdce zabolí), no myslí si, že deti od určitého veku už môžu, ba mali by poznať aj takýto druh literatúry. 

Pojinko sa tomu venoval dokonca už dvakrát: TU a TU. Ale dodatočne sa mu dostala do rúk ešte táto kniha.

Iste vás zaujme už len tým, že nie je ani byľka, ani máčny máčik fikcie. Toto je skrátka a dobre denník židovského chlapca, ktorý si viedol počas Druhej svetovej vojny. Dávidko bol rovnakým dieťaťom ako ste Vy, mal ale tú smolu, že zlí ľudia, ktorí mali vtedy moc si jednoducho povedali, že Židia sú menejcennou rasou a koho takto označili, ten bol často usmrtený. Ani Dávidko sa nedožil konca vojny. Našli sa po ňom len jeho denníky, päť útlych zošitov, ktoré takto vychádzajú knižne. Nie je to možno také známe, ani tak obsiahle dielo, ako slávny Denník Anny Frankovej, ale je podobné v tom, že verne zachytáva otrasné časy štyridsiatych rokov a hrôzy vtedajšieho režimu očami dieťaťa - mladého človeka v puberte. Pritom Dávidko píše skôr ako nezúčastnený pozorovateľ, neodsudzuje, zväčša ani nehodnotí, len opisuje to, čo videl a prežíval. Z jeho obyčajného a pritom vrúcneho priania, aby mohol chodiť do školy (židovské deti a židia všeobecne vtedy nemohli nič, dokonca ani len navštevovať školy), tak ako jeho rovesníci, je (ne)jednému až do plaču...

Viacerých mladých čitateľov zaujíma história a toto je výborný prostriedok ako sa o týchto temných časoch môžete dozvedieť. Je to doba verne zachytená perom Vášho vrstovníka. Takto to bolo. A viete si predstaviť seba na jeho mieste? Ja to radšej ani nechcem skúšať... Dúfam, že sa už nikdy nič ani len vzdialene a ani len v omnoho slabšom prevedení nezopakuje. Existuje jeden recept na to, ako tomu zabrániť. Napríklad aj to, že od istého veku je potrebné mladého človeka citlivo oboznámiť aj s touto hroznou kapitolou dejín. Z toho dôvodu si myslím, že čítanie takýchto kníh by malo byť v istom ročníku povinné. Najlepšie v tom čase, keď sa z detí stávajú mladí dospelí. Utrpenie, ak je správne uchopené, môže človeka šľachtiť, a my, čitatelia, so záujmom precítime len nekonečne vzdialenú bolesť a strach, čo musel prežívať Dávidko. Toľko podstúpiť môžeme. Mali by sme!
Knižka je zacielená predovšetkým na mladého človeka, ale je to čítanie vekovo smerom nahor neobmedzené.

Vydavateľka a spisovateľka Kveta Dašková text denníka doplnila komentármi a vysvetlivkami, aby tak každému osvetlila to, čo bola vtedy pre Dávidka bežná realita, ale dnešný moderný čitateľ, pokiaľ neoplýva znalosťami z histórie, by nepochopil.


Tak, milí čitatelia... čítajte, nech sa história nemusí opakovať!


info:
ilustrácie: Katarína Slaninková (expresívne, až expresionistické ilustrácie (viď. obálka), ktoré nemožno nazvať peknými - ale ani také nemajú byť! - ale výborne dokresľujú bezútešnú atmosféru)
vydal: Q 111, 2016
počet strán: 96
klasický formát, pevná väzba
vek: 12+
pre chlapcov aj dievčatá

utorok 6. marca 2018

Rozhovor s Janou Šimulčíkovou

Pojinkovo najzaujímavejšie interview!



Pojinko sa až červená a pýri, veď sa mu podarilo nadviazať kontakt so známou a významnou, obľúbenou a skúsenou autorkou. Nie je to nikto iný ako Jana Šimulčíková! Autorka Kufru na kolieskach, knihy, ktorá Pojinka veľmi zaujala.






Janka, smie Ťa Pojinko oslovovať takto kamarátsky, hoci je medzi nami väčší vekový rozdiel a Ty si úspešná spisovateľka a ja len červík-knihomoľ? Joj, a už som Ti stihol aj potykať! Takto negalantne! Môže to tak už ostať? Súhlasila by si? Pre Pojinka by to bola veľká česť…


Pojinko mi tykať môže. Ale kto sa to skrýva za Pojinka? Zodpovednosť za tento rozhovor má mať nejaký červík? :) A za koho sa schovám ja, aby som neniesla kožu na trh? Je to spravodlivé? Našťastie, neskrývam svoju identitu. A tak, Pojinko, pýtaj sa, na čo chceš!

Téééda, Janka, hneď v prvej odpovedi si ma dostala na lopatky (má červík lopatky???). Pojinko teda poodhalí trochu závoj tajomstva, ktorý ho obostiera a prezradí, že má dobrého priateľa Gorana Lenča, ktorý za neho píše tento blog. Ale to len preto, lebo ako červík nemá Pojinko ručičky a sám by si neporadil :).

Janka, Pojinko už spovedal kadekoho, autorov viac i menej populárnych, ale vždy dobrých, a Ty nielenže patríš do tej prvej kategórie, ale spomedzi všetkých, s ktorými sa mohol Pojinko rozprávať, sa spolu s pani Boženkou Lenčovou venuješ spisovateľskému remeslu najdlhšie. Prezraď Pojinkovi i našim čitateľom, koľko knižiek si napísala. A ktorá bola Tvoja prvá a ktorá zas posledná? A... vieš to vôbec takto presne, alebo dáva Pojinko hneď od začiatku ťažké otázky?


Mám tu vymenovať všetky svoje knižky? Ich názvy a poradie, rok vydania neviem naspamäť. Musela by som si to odniekiaľ vyhľadať alebo vygúgliť (rovnako, ako by to urobil Pojinko, keby sa mu chcelo :) ). Viem, o čom hovorím. Ako novinárka som v 80. rokoch minulého storočia uverejnila okolo dvesto celostranových rozhovorov v rubrike „Umelci medzi nami“ v Nedeľnej Pravde a predtým viaceré i v Slovenke. Základné údaje o spovedanej osobnosti (boli to národní a zaslúžilí umelci) som musela v úvode (perexe) uviesť naštudované ja, aby sme v rozhovore nestrácali čas faktografiou.
Celkove mi vyšlo 19 pôvodných kníh (poézia pre deti i dospelých, próza pre deti, dievčenské romány aj romány pre dospelých) a rovnako aj vyše 20 titulov, ktoré som preložila z nemčiny. Prvou knižkou bolo leporelo Široká cesta, úzky chodníček, nasledoval román Dievča s bocianími nohami, atď. Vlani (pred Vianocami 2017) mi vyšli poviedky pre deti Kufor na kolieskach, ale dúfam, že to ešte nebola moja posledná knižka, lebo mám rozpísané viaceré rukopisy.


Fúha, to je úctyhodné číslo, ktoré sa, dúfam, bude ešte rozrastať!

Zaujímavé na Tvojej tvorbe, a nakoniec aj na Tebe samotnej, ako autorke, je to, že máš taký široký záber. Píšeš pre deti, pre mládež, pre dospelých... venuješ sa próze aj poézii, ako sme sa dozvedeli. Čo z toho Ti vyhovuje najviac? Pre koho najradšej tvoríš?


Bolo to tak, že v jednej etape som sa viac venovala jednému žánru a v druhej druhému alebo súbežne viacerým. Rozptýlenosť viacerými smermi však vedie k priemernosti vo všetkom. Vyniknúť spravidla môže len majster v jednom odbore. Ale mohla som si to dovoliť? Postupne sme mali štyri deti, a keďže "rovnostársky" mzdový systém bol nastavený tak, aby  dvaja rodičia okrem seba slušne uživili dve deti, museli sme sa obracať. Bola som zamestnaná a to znamenalo chodiť do práce a plniť redakčné úlohy. Do Nedeľnej Pravdy som okrem  spomenutých rozhovorov (každý druhý týždeň) písala príhovory, besednice, fejtóny, riporty, recenzie (tie aj do literárnych časopisov) a popritom som na prilepšenie robila aj rozličné fušky, ktoré nemali nič spoločné s knižnou literárnou tvorbou. No ak človek, ktorý mal písanie v náplni práce, plus rodinu a domácnosť, písal dobrovoľne (pre seba), ešte aj vo voľnom čase... nie je to fanatizmus alebo niečo horšie?

Je! Ale ten najkrajší aký len môže byť :)
Venujme sa však knihám pre deti a mládež, veď im je určená Pojinkova knižnička. Prezraď nám, ak to nie je tajné, odkiaľ čerpáš svoje námety? Pretože sa zdá, akoby ich písal sám život, také sú čitateľovi blízke, až natoľko sú realistické a uveriteľné. Ale potom sa opäť pozrieme na obálku knižky a tam vôbec nie je uvedený nejaký "život", ale Jana Šimulčíková! Ako to, že tak verne dokážeš podať svoje príbehy? A teraz sa bojím, že toto už tajné bude.


Akéže tajné? Nič netajím, ale aj pre mňa je tajomstvom, ako a kedy (niekedy aj po dlhšom neplodnom období) mi zrazu vyskočí téma v podobe neodolateľného impulzu: Píš! A ja píšem, už to frčí, akoby mi to niekto diktoval. Markantné to býva najmä v poézii. Do detských veršov, keď mi horel termín, som sa niekedy nútila večer unavená a zaspávala som s hlavou na stole medzi dvoma rýmami. Inokedy však básnika naozaj, ako sa hovorí, "kopne múza" a báseň sa vynorí hotová do tej miery, že stačí ju zapísať a nič už na nej nemeniť. Horšie je, ak si ju v tej chvíli autor nemá kam alebo nemá kedy zapísať a už ju z pamäti nevyloví.


Tvoja kniha Dievča s bocianími nohami je už kultovou. Pred pár rokmi uzrelo svetlo sveta nové vydanie tohto, kedysi tak obľúbeného titulu a oslovilo dnešnú generáciu tínedžeriek rovnako ako predtým, v osemdesiatych rokoch, ich mamy. Vraj je ale nová verzia prepracovaná. Pojinko mal na brušku len túto aktuálnu verziu, povedz nám, v čom sa líši od originálu? A priblížila by si nám vznik a osud tejto malej knižnej legendy?


Rozdiel je v tom, že v pôvodnom vydaní bol román vyrozprávaný v tretej osobe a v druhej verzii v autentickejšej prvej osobe a že sa zmenili niektoré reálie na bližšie dnešku. Okrem Dievčaťa s bocianím nohami mám ešte ďalšie tri dievčenské romány Na hojdačkeNebuď labuť, (zážitky óperky z Austrálie) a Kukučie mláďa. Všetky tri vyšli už v tomto storočí a tisícročí aj v českom preklade a v takých nákladoch, o akých sa nám teraz ani nesníva. Neviem, či sú horšie alebo lepšie ako Dievča s bocianím nohami, ktoré - to uznávam - je citovejšie, lebo práve vtedy aj mne, už nie najmladšej, zomrel otec. Niektoré detaily sú z môjho života, ale dej s tou sestrou, mamou atď. je vymyslený.


Tu si mi nahrala na smeč, lebo ďalšia otázka znie:

Hovorí sa, že každá knižka je tak trocha životopisná a hlavná postava má zakaždým niečo spoločné so svojím autorom Myslíš, že to platí? Ako je to v Tvojom prípade?


Knižka má nielen slovnú zásobu a štýl autora, ale aj jeho skúsenostné, myšlienkové, citové zázemie. Nemôže písať o niečom, čo aspoň v predstavách nezažil alebo empaticky neprecítil. Aj prostredie, v ktorom sa dej odohráva, musí dôverne poznať. Manžel ešte pred naším zoznámením mal pohnutý život. V rodnej dedine dvakrát vyhoreli, istý čas pracoval (pre mňa, milovníčku slnka to je nepredstaviteľné) pod zemou v bani. Mohol z toho byť román na vtedajšiu štátnu cenu. Ale nevedela by som napísať niečo, čo poznám iba z druhej ruky. A pokiaľ ide o tie postavy a ich podobnosť s autorom, mám výhodu svojho veku a dobrej zážitkovej pamäti. Žiadna moja literárna postava mi - ako sa hovorí o deťoch - nevypadla z oka, ale čosi zo mňa aj v jednom románe môže mať dieťa, dospievajúce dievča, matka v strednom veku, babka, ba už aj prababka. Všetko mám odvodene zažité a preto je to asi živé.


A prichádza otázka, ktorej sa žiadny spisovateľ nevyhne: k akej zo svojich kníh máš najsrdečnejší vzťah? Vedela by si vybrať iba jednu?


Najsrdečnejší? A čo ak sa priznám, že po vydaní a skontrolovaní svoje knihy nečítam (okrem básní)? A to najmä, ak tam nájdem tlačové chyby, ktoré aj pri tretej kontrole pred vydaním unikli mojej pozornosti, lebo zakaždým som niečo preštylizovala a narobila nové chyby. Básne, to je pravda, sú mojou srdcovou záležitosťou, ale musela by som ich vyberať zo všetkých zbierok a viac ako 20 by ich asi aj s najnovšími, ešte nevydanými, nebolo.


V jednom krásnom rozhovore (Pojinko predsa len trochu snoril po internete a gúglil) si uviedla, že čo sa písania týka, začala si práve básničkami a ešte ako dieťa. Možno naše malé interview bude čítať aj čitateľ, ktorý túži byť spisovateľom... Určite by mladých ľudí, ktorí majú takéto ambície, zaujímalo, aké boli Tvoje spisovateľské začiatky., Porozprávala by si nám o nich niečo bližšie?


Mám sa opakovať? Už po koľký raz? Bolo to jednoducho vo mne. Nič iné okrem písania, počnúc slohovými úlohami v škole, ani neviem. Tak čím som sa mala živiť? Od novinových článkov k románom však ešte bolo ďaleko a básne som písala len sporadicky, keď sa mi veľmi žiadalo. Slovenčinárka, ktorá mi do pamätníka napísala: "Verím, že z Teba vyrastie spisovateľka," sa toho nedožila. Na to, ako sa stať spisovateľom, musí prísť každý sám. Nie je na to ani akadémia, akú majú výtvarníci, ani konzervatórium, ktoré majú zas hudobníci a roztrasený je aj rebríček hodnôt. Móda víťazí nad vkusom, prázdna forma nad možným obsahom. K rozpoznávaniu hodnôt by nádejného spisovateľa mala priviesť sila, akou je talent, derúci sa von - aj napriek tomu, že z písania náš človek zbohatne len veľmi, veľmi výnimočne a musí v tom byť aj niečo navyše, podstatnejšie ako talent. V dôsledku aj toho zrejme dnes spisovateľ v národe nepožíva niekdajšiu úctu.


Veď to... Dnes sa na Slovensku asi nedá byť spisovateľom z povolania, alebo je to aspoň mimoriadne náročné, veď drvivá väčšina spisovateľov píše popri inom zamestnaní. Ja viem, že tie Tvoje boli mimoriadne zaujímavé (ako hovorím, zahral som sa na detektíva, hoci mi to príliš nejde). Ale náš čitateľ o nich zrejme nič nevie! A možno nejakou informáciou a prekvapíš aj samotného Pojinka - vyzvedača.


U mňa literárna činnosť nešla na úkor zamestnania. Naopak, nechcela som v kvantite ani kvalite výkonov zaostávať za redaktormi mužmi a ženami bezdetnými alebo s už odrastenými deťmi. Nemohla som cestovať za reportážami, a tak mi prischla tzv. čierna robota v podobe literárnej dvojstrany, na ktorú som každý týždeň objednávala, vyberala a redigovala príspevky: jednu pôvodnú novú slovenskú a jednu zahraničnú prekladovú poviedku plus stĺpec básní. Myslím, že zo všetkého, čo som robila, táto propagácia slovenskej literatúry v novinách, ktoré v tom čase vychádzali v náklade 600 000 výtlačkov, bola najzáslužnejšia.
Ako 54-ročnú ma z titulu viacdetnej matky poslali do dôchodku, ale aj potom som ešte popri dôchodku takmer desať rokov bola zamestnaná a literárnej tvorbe som sa mohla intenzívnejšie venovať až v ďalšom desaťročí po šesťdesiatke, keď mi vyšla väčšina mojich kníh a takmer všetky preklady.
V súčasnej etape si najviac cením svoju poéziu pre dospelých. V nej som najautentickejšia a v skratke môžem vysloviť, na čo by som v próze potrebovala niekoľko strán.


Nuž, Pojinko poéziu miluje a rád si doberie zameškané; takže si vyhľadá Tvoje zbierky. A ešte pred našou rozlúčkou tradičná otázka: aké sú Tvoje ďalšie spisovateľské plány, nespomínala si, že už máš čosi rozvrhnuté?


Nielen plány, ale aj čosi hotové už mám. Len nájsť sponzora, aby som sa dočkala vydania ďalšej knižky.


Milá Janka, v najlepšom treba prestať, preto Ti Pojinko Veľmi ďakuje, že si si našla čas na rozhovor a do budúcna Ti praje veľa zdravia, veľa nápadov a veľa ochotných vydavateľov! A nejakého dobrého a žičlivého sponzora!

sobota 3. marca 2018

Kufor na kolieskach

Pojinko odporúča:





Kufor na kolieskach - Jana Šimulčíková


Jana Šimulčíková, Jana Šimulčíková... áno, je to známe meno v slovenskej literatúre, ale kde sa s ňou Pojinko už stretol, v akej knižke? Tak si hútal a rozumoval, keď jastril spoza svojich dioptrií na zábavnú obálku knihy Kufor na kolieskach. A potom si spomenul - No jasné, veď už som mal tú česť s týmto preveľmi zaujímavým počinom: Cestovanie časom.
Záujem o nový úlovok teda u mňa iba vzrástol.
A hoci sa hovorí, že knihu neslobodno súdiť podľa obalu, Pojinko sa prizná, že tak často robí, lebo hoci výnimky potvrdzujú pravidlo (ach, to sa nám s tými prísloviami roztrhlo vrece :D), veru pričasto to funguje. No a ako je to v tomto prípade? Iste, v knižke sú aj zábavné momenty, ale nie je to vonkoncom nič smiešne, humoristické, nič strelené, trafené, uletené ani pojašené, ako by sme mohli usudzovať na základe ilustrácie. Ale v zmysle kvality... potom áno, je to dobrá, kvalitná kniha či naozaj knižka, keďže nie je nijako dlhá ani široká. Ale bystrozraká je, to hej!

A o čo tam ide, čo v nej je, pýtate sa?
Stručne: je to zbierka poviedok zo života detí. 
Obšírnejšie: kniha obsahuje dve dlhšie a niekoľko kratších poviedok, ktoré sú navzájom dejovo nezávislé (len niektoré veľmi voľne prepájajú postavy vyskytujúce sa v nich), no sú si podobné zameraním a spája ich spoločná téma, a hoci je rukopis skúsenej autorky ľahko identifikovateľný a výrazný, napriek tomu v jednotlivých príbehoch mení spisovateľka literárny štýl. Prispôsobuje ich totiž rozprávačovi, ktorý môže či nemusí byť zároveň aj hlavnou postavou, čím ich veľmi ozvláštňuje. A je prakticky jedno, či je to rozprávanie v prvej alebo v tretej osobe, teda či je to rozprávačská poloha JA alebo ON, dokonca nezáleží ani na tom, či je hlavným hrdinom chlapec alebo dievča, či je hlavná postava dieťaťom alebo tínedžerom, vždy je to rozprávanie autentické, uveriteľné a pútavé. Autorka má báječnú, priam úžasne úžasniacku schopnosť vcítiť sa do svojich postáv.
Ha! Vedela by sa takto vcítiť aj do červíka, alebo si svoju schopnosť vyhradzuje iba pre ľudí!? Každopádne, červík Pojinko zistil, aké to je byť dieťaťom či dospievajúcim so všetkým strasťami, útrapami ale i radosťami, ktoré ten vek sprevádzajú. Avšak povedzme si to rovno, zápletky zdôrazňujú najmä problémy, nič gýčovo ľúbivé a nasilu optimistické nás nečaká. Tu sa hodí ďalšie príslovie: Život nie je prechádzka ružovou záhradou.

Tu sa pani spisovateľka ukázala byť aj skvelou psychologičkou, pretože chápe potreby a prežívanie malých, menších i tých trochu väčších. A nie je podstatné či to sú to len také malé detské trápenia, alebo skutočné a poriadne starosti, ktoré bohužiaľ nejedno dieťa kvária. Napokon, kto by podceňoval aj tie zdanlivo "malé" detské trápenia?! 
A veru nie je pre dospelákov dobrou vizitkou, že dnes sú deti čoraz častejšie vystavené rôznym spoločenským a medziľudským nešvarom, napríklad také rozvody... A to nie je len tak... To nie je len jediná udalosť, veď takému rozvodu niečo predchádza a niečo zas po ňom musí nasledovať. Ako to také dieťa asi vníma? Našťastie autorka dáva priestor i dobrým koncom! Dobré konce, napokon, môžu byť aj v reálnych životoch, veď práve veľkým kladom knihy je jej realistickosť, bez toho, že by to knihu robilo menej pútavou, či naopak príliš drsnou, to vôbec nie. 
Záleží len na nás. Ak sa mám zase uchýliť k prísloviu: Ako si kto ustelie, tak bude spať. A najlepšie ako kompletná rodina, kde vládne súzvuk a porozumenie. 

Poznámka na okraj, či vlastne uprostred: Pojinko by si mal asi nájsť nejakú červíčicu, pravda? :)

Autorka kladie veľký dôraz na ľudskosť a vyzdvihuje ideálne, pardon, normálne, pretože by to malo byť normálne; vzťahy. Či už tie medzi deťmi a ich rodičmi alebo trebárs medzi babkou a vnukom alebo i detskú lásku...

Túto knižku by si mali prečítať nielen detskí čitatelia, ale Pojinko by ju navrhol ako povinné čítanie i pre dospelých! Možno by sa tak predišlo mnohým nepríjemnostiam a viacerí by sa nad sebou zamysleli...

Škoda len častých preklepov v texte, ale ani tie vonkoncom neuberú nič na zážitku z čítania hodnotnej a trúfnem si povedať; vysokej literatúry.


info:
ilustrácie: Anna Gajová (škoda, že vnútri sú ilustrácie čiernobiele, lebo hoci mám čiernobiele ilustrácie rád, tu tieto až tak nevyniknú, zato tie farebné na obálke a na predsádke knihy sú super)
vydal: Regent, 2017
počet strán: 128
klasický formát, pevná väzba
ideálny čitateľský vek: okolo 11 rokov
pre dievčatá aj chlapcov, no aj pre ženy a mužov!

nedeľa 25. februára 2018

Teta Agáta a jej mačacia sedmička + Kocúr Winston

Pojinkova téma:

Mačací kamaráti


Pojinko má veľmi rád mačičky! A dokonca sa hrdí tým, že má jedného blízkeho kamaráta kocúrika. V minulosti som im už jednu tému venoval, zdá sa ale, že je zrejme čas na ďalšiu :) Celý tento mesiac je tematický, no takže dnes to bude o mačičkách!


Teta Agáta a jej mačacia sedmička - Peter Karpinský





Peťo Karpinský je jedným z Pojinkových obľúbených autorov. Niektoré jeho knižky už mal Pojinko česť i recenzovať a dokonca sa mu podaril husársky kúsok a spravil s ním v minulosti rozhovor. Pamätáte? Ak nie, a máte záujem si ho prečítať, je TU
Keď sa teda Pojinko dopočul, že autor pracuje na knižke o mačičkách, nevedel obsedieť, a to napriek tomu, že knižka vychádzala na pokračovanie v detskom časopise ZIPS. Samozrejme, mať všetky príbehy pekne pokope a k tomu ozvláštnené nádhernými, umeleckými a popritom i zlatými (rozkošnými) ilustráciami v knižnej podobe, tomu som skrátka nedokázal odolať. Teda niežeby Pojinko kúpe tejto knižky vzdoroval, to veru nie. Hneď po nej chňapol, keď sa naskytla vhodná príležitosť a jedna z knižiek sa neuvážene dostala do jeho dosahu. Teraz ju už má pekne v knižničke!

Rozsahom je neveľká, kratšia než iné spisovateľove diela, ale je hutná, takže nebudete mať pocit nijakého ukrátenia. Niekedy kratší rozsah svedčí knižke viac, ako dlhší. Presne podľa porekadla, že "menej je často viac". Aspoň vtedy, ak predpokladáme kvalitný obsah. Predpokladajme! Lebo predpokladáme správne. Táto knižka je  ideálnym čítaním pre deti a osloví i každého milovníka mačiek. Autor ich povahu, záľuby, huncútstvo i pôvab dokonale vystihol a pre istotu sa v niektorých otázkach poradil i s milou pani veterinárkou. Takže to by bolo z hľadiska mačacieho.
A z hľadiska literárneho? No tam tiež niet čo vytknúť, práve opačne: Pojinko bude chváliť. Je tu namiešaný ten najchutnejší a najvýživnejší koktejl humoru, láskavosti i poučenia, aký dokážu pre deti vyčarovať len tí najlepší autori. A k tomu si pridajme aj spisovateľovu jazykovú vyspelosť. Nebojte, text je hravý, jednoduchý a prístupný snáď každému, ale je vidno, že Peťo nie je žiaden pisálkový nedouk a knižný mamľas, ale priam odborník-jazykovedec. Veru, také je jeho občianske povolanie a je to na úrovni jazyka a skladbe viet poznať!

Ale ku samotnej knižke: 
Teta Agáta je milá postaršia pani, ktorá je sama a má sedem mačiek. Toľko k základnej zápletke. Teda až na dva detaily; pani Agáta tým pádom nie je vôbec sama, s mačkami sa ani na chvíľu nenudí, dokonca má o zábavu výborne vystarané, a potom aj to, že niektorí zo sedmičky sú vlastne kocúry. Každá a každý má inú povahu a každá a každý budú ústredným hrdinom niektorej z krátkych kapitol. Ale kapitoly sú vystavané tak umne, tak šikovne, že vám vôbec krátke neprídu... a vlastne, nie sú krátke, sú tak akurát! Ach, je toľko ukecaných autorov, vážme si, keď vie niekto na kratšom priestore povedať veľa.
A ako len milo sa tá knižka končí!
Pojinka pohladila na duši.
No čo sedíte! Utekajte si ju čítať! Potom, pri čítaní, sedieť môžete.


ukážka:










info:
ilustrácie: Peter Uchnár (svojrázny ilustrátor je veľký umelec, no nie vždy sa jeho ilustrácie hodia ku detským knižkám... tu sa však hodia prenáramne!)
vydal: Perfekt, 2017
počet strán: 45
skoro štvrocový formát, pevná väzba
veková hranica: 7+ (ale aj skôôôôr!)
nielen pre mačkofilov :D


Winston: Kocúr detektívom - Frauke Scheunemannová






Populárna séria, ktorú si obľúbili najviac dievčatá, ale zapáči sa hádam každému, kto hľadá pri knižke kvalitný oddych a zábavu so svojským kocúrom, čo je zároveň amatérskym, už však poriadne ostrieľaným, detektívom, sa nám rozrástla o piaty diel. V tejto časti bude náš kocúr odkázaný sám na seba a k detektívnemu povolaniu si osvojí i povolanie cirkusantské-akrobatské. 
Máte radi dobrodružstvo? A čo kriminálna zápletka? A keď v hlavnej úlohe vystupuje neodolateľný gentlemanský kocúr, tak tomu hovorím neodolateľná kombinácia!


info:
vydal: Albatros, 2018
počet strán: 224
klasický formát, pevná väzba
vek: 10+, ideálny čitateľský vek je okolo 11/12 rokov
ideálne pre dievčatá, ale nielen im sa bude knižka páčiť


kvôli lepšiemu prehľadu - zatiaľ vyšli tieto časti:

1. Kocúrova tajná misia
2. Agent Tichá labka
3. Trezoroví lupiči
4. Hrdinstvo ušľachtilého kocúra
5. Kocúr detektívom

nedeľa 18. februára 2018

Slovenskí zbojníci / Ako to naozaj bolo

Pojinkova téma:

Zbojníctvo v povestiach




Slovenskí zbojníci (Povesti a iné zvesti) / Ako to naozaj bolo (Slovenskí zbojníci) - Renáta Matúšková / Matúš Kučera


Júúúj, táto knižka má dlhý názov, pravda? Hlavne, keď má názvy dva a k tomu ešte každý názov má i svoj podnázov... Ale aspoň bezpečne vieme s čím budeme mať do činenia. A tak trochu za to môže i skutočnosť, že sa vlastne jedná o dve knižky. Presne tak, dve knižky v jednej. Už sme sa i na stránkach Pojinkovej knižničky stretli s takýmito zaujímavými kúskami, pamätáte? Špeciálne mám na mysli túto, tá naša dnešná akoby jej z oka vypadla. Veru, nie je to náhoda, pod oboma je podpísaný ten istý človek! Podľa Pojinka je to veru vynikajúci nápad: prečítate jednu časť, potom hop, šup, otočíte knižku a začnete čítať zas novú z druhej strany! Aj Vy tak zdieľate moje nadšenie?
Pojinko mal odjakživa rád povesti. Pojinko mal už od detstva rád aj literatúru faktu, teda i náučnú literatúru, rád sa totiž dozvedel ako to je, či v prípade histórie, ako to bolo, naozaj. A Pojinka odmalička fascinovali i príbehy o zbojníkoch. Teda o tých dobrých, čo bohatým dávali a chudobným brali.. eee, vlastne naopak, poplietol som to! :D
Skrátka klaďasi a hrdinovia, čo sa zastali bezbranných a utláčaných, to bolo jeho! Takí, čo sa postavili (nespravodlivému) zákonu a vrchnosti, čo trápila poddaných. Robin Hood, Wilhelm Tell... a samozrejme, náš Jánošík!!!
A práve nášmu národnému hrdinovi je venovaná celá jedna kniha a časť druhej, ale nezabúda sa ani na iných, skutočne žijúcich a významných zbojníckych kapitánov, viac či menej známych. Ako je napríklad Hrajnoha, Uhorčík, Surovec, Hlavatý... Každému z nich je určená celá jedna strana historických faktov a hneď tri zaujímavé povesti. Tak si môžeme porovnať realitu s ľudovou slovesnosťou, ktorá ich opriadla nadprirodzenými motívmi. Na konci každej kapitoly nás čaká vedomostný kvíz a ilustračné fotografie, ktoré nám priblížia vtedajší život jednoduchého človeka, roľníkov či valachov, z radov ktorých sa "regrutovali" zbojníci pomerne často, alebo také, čo zachytávajú miesta ich dávnych pôsobísk tak, ako vyzerajú dnes.
Všetko odľahčujú vtipné ilustrácie ostrieľaného výtvarníka Jura... nie Jánošíka, ale Martišku :)

No a len čo knihu otočíte, čaká na Vás druhá, z pera významného historika Matúša Kučeru, ktorý nám vysvetlí príčiny vtedajšieho zbojníctva na Slovensku, priblíži nám zbojnícky život a povie nám všetko to, čo sa podarilo vypátrať o skutočnej postave Juraja Jánošíka. Potom nás čaká časť Bottovej Smrti Jánošíkovej, podľa Pojinka asi najkrajšej básnickej skladby z dôb slovenského romantizmu a ukážky z ľudových piesní so zbojníckou tematikou.

Akurát jedno by som vyčítal knižke, a o to razantnejšie v dnešnej dobe, veď samotná skladba knihy naznačuje, že sa snaží predostrieť pravdivý obraz zbojníctva, ale zastáva iba jedno názorové stanovisko, díva sa iba z jedného uhla pohľadu. Ľud iste potreboval svojich hrdinov a počas národnooslobodzovacieho zápasu sme potrebovali ikony z minulosti, ktoré by nám boli v ťažkých časoch vzormi. Štúrovci si to veľmi dobre uvedomovali. Ale hoci je Pojinko zasnívaný rojko a beznádejný romantik, ktorý nekonečne obdivuje hrdinstvo, aj on si uvedomuje, že skutoční zbojníci boli často primitívni násilníci a ľudia, ktorí sa neštítili ničoho. Aby sa Pojinko dopátral detailov, prezvedal sa a spytoval historika Miroslava Nemca. Rozhovor si môžete prečítať TU.


info:
ilustrácie: Juraj Martiška
vydal: AlleGro, 2017
počet strán: 160
atypický štvorcový formát, pevná väzba
knižka je vhodná pre staršie deti, mládež, ale aj pre dospelých, ktorí sa pri nej istoiste odzvedia mnohé zaujímavosti, ale asi tak 10/11+
pre malých i veľkých zbojníkov :)